Posledný (prvý septembrový) týždeň bol… hm.. iný. Po dňoch a týždňoch, keď sa ešte stále neviem spamätať z posledných rokov, z únavy a vyčerpania moje telo odmieta pracovať naplno a dni vypätia sú prelínané dňami vypnutia. Hlava donúti telo k aktivite a potom sa prepne do „nič módu“. Nedá sa nič, iba oddychovať, nasávať spleti informácií zo seriálov a prehodnocovať svoje činy.
Posledné dni sa (nie „sa mi“.. som si) zbúrala toho veľa. Dve sekundy premýšľania ma dostali do situácie, keď som sa zavalila výčitkami, vinou, uvrhla som sama seba do obete, bezmocnosti, utrpenia. Vina, ako som ju poznala predtým sa mi prišla ukázať v celej svojej kráse. Netušila som, že ma oberie tak veľmi o sily. Dnes som už posielala myšlienky ľuďom, aby som sa niečoho chytila, aby mi „pomohli“…keď som si konečne uvedomila, že toto sa snažím riešiť posledný rok. Neutiekať sa ku niekomu, kto mi povie, ako to mám urobiť. Urobiť to, čo som v danej chvíli schopná a niesť si svoju zodpovednosť…
Chvíľa, ktorá naštartovala celý tento môj sebatrýzniaci týždeň bola veľmi jasná. Do teraz si uvedomujem, že to boli 2 sekundy, kedy som sa rozhodovala a pozerala na to, ktorou cestou pôjdem. Vybrala som si ohnivú a veľmi emotívnu cestu, za ktorú som bola ochotná niesť následky. Vedela som, že táto chvíľa ma ovplyvní nadlho.
Vypomáham pri vzdelávacom procese – situácia, ktorú som nechcela. Keď bývalé kolegyne stretla situácia, s ktorou som im mohla pomôcť – neváhala som. Až teraz zisťujem, ako veľmi som nechcela, ako mi všetko okolo mňa kričí, že to nechcem a ja to napriek tomu urobím – lebo som pomáhajúca duša.
Zmenilo mi to celé plány so Saškou – netvrdím, že by boli vyšli – ale vlastne som klamala. Nedodržala som slovo, plány, zmenila som rozhodnutie bez nej. Asi jej to veľmi nevadí, ale mňa dnes začal hrýzť pocit, že som sklamala. Nastupujem do novej práce – podmienky sú iné ako som mala predtým. Malý stres sa mi zahryzkáva do tela. Moje sebavedomie, podpora vo forme skúseností sa nejako rozpadáva pod ťarchou aktuálnych dní.
Pocit, že chcem utiecť a nič z tohto tu nemať je teraz veľmi silný. Je to moja prvá reakcia na stres. No, niekedy je to zamrznutie, niekedy útek, potreba ukryť sa. Len sa pozerám, čo všetko sa vo mne ukrýva.
O pár týždňov pochopím ešte viac. Zistím, ešte ďalšie uvedomenia, ktoré som získala týmto týždňom. Teraz som sa chytila do pasce mojej mysle a krútim sa dokola ako keby som nemala nikdy nájsť koniec víru myšlienok. Pokiaľ mi to celé víri v hlave, nie som schopná vidieť programy, kotvy, čo ma ťahajú dole. Každý riadok mi uvoľňuje viac a viac miesta na nádych. Miesta, ktoré čistí, spriechodňuje, svieti. Moje splašené obzeranie sa po pomoci mi vytiahlo v hlave veľa osôb. Pomohlo mi, že ani jedna nie je mnou. Ani jedna, aj keď je akokoľvek v neutrále mi nemôže dať radu iba pre mňa, pretože jej moja situácia vyťahuje jej skúsenosti a zranenia. Ale to obzerania sa, porovnávanie, vyťahovanie… bolo jasné a zreteľné. Tak ako mnoho krát predtým… Dnes sa mi podarilo nájsť samu seba, môžem sa konečne po troch dňoch pozrieť na seba v zrkadle a neklopiť oči.
Bolí ma na hrudi, prechod medzi srdcom a krčnou čakrou je boľavý. Toľko prežitých a nevypovedaných slov, ktoré by chceli ísť von ale je to vlastne zbytočné. Teraz zbytočné…
Ďakujem