Prešiel viac ako mesiac a ja neviem dať do slov to, čo som zažila..
Dnes ma k blogu doviedol pocit, že už musím… Drása mnou tlak a ja dúfam, že mi slová pomôžu zorientovať sa v tom, čo sa mi útržkovito zjavuje v hlave. Viem, že potrebujem plakať. Plakať, pustiť bolesť, žiaľ, sklamanie, beznádej, čo sa mi hromadí vo vnútri už dlho… a ja sa neviem odhodlať ju pustiť. Pretože… pretože neviem kde…keď to príde, je so mnou dcéra… môj plač a krik v jej duši spôsobujú zmätok (čo napätie tiež…ale to jej vysvetľujem). Viem, že moja bolesť premenená v krik desí,…,vždy sa ospravedlňujem ľuďom, ktorí sú pri mne, keď ma to pohltí…
Viem, odkiaľ to pramení…viem, odkiaľ to ide. Zistila som, aká som zbabelá, koľko masiek mám ešte stále pripravených vo vrecku. Masky, ktoré si navliekam, keď som v spoločnosti. V spoločnosti mužov. Obaľovala som svoje telo, aby som nebola vidieť a klamala sa, že ten správny zbadá moju dušu a nebude mu vadiť pár kíl naviac. No ale…teraz v Prahe som zistila, že chcem niekoho, kto dobre vyzerá.. a ja veru teraz vôbec nevyzerám tak, ako sa vidím svojim vnútorným zrakom…. Vidím sa ako štíhla, príťažlivá dáma, ktorá vie, čo chce, napriek šedinám sa cíti skvelo, ide zo srdca v každej situácii…
No nejdem… schovávam sa. Mám pocit, že je toho na mňa príliš, že by som sa chcela o niekoho aj fyzicky oprieť (v iných svetoch mám pomocníkov veľa a som im vďačná) ale prežívanie v tele je iné a niekedy objatie lieči viac ako slová, či myšlienky.. Pardón.
Začala som chcieť nejakého muža po svojom boku… Protirečím sama sebe, každú chvíľu…chcem, nechcem… .myslela som si, že až keď dokonalo budem vedieť kto som a odkiaľ idem, že potom môžem stretnúť niekoho s kým sa vydám na cestu do konca života. Pred 2 dňami som si priznala, že sa dokonalo nebudem poznať nikdy…a že muž po mojom boku mi vytiahne na svetlo pocity, ktoré som netušila, že vo mne driemu.
Takže, jediné, na čom viem teraz pracovať je, byť statočná. Pri každom mužovi, ktorý sa mi páči si dovoliť pohľad do očí, vnoriť sa do svojho vnútra a sledovať, čo sa vo mne deje. Kúsok po kúsku vyťahovať na svetlo pochybnosti, hry, schovávačky, hrdinské správanie, odmietanie, hraný nezáujem, strach z odmietnutia, strach z posmechu, strach zo zlého pochopenia situácie, strach zo zlyhania, strach z nesprávneho dojmu zo mňa… Ani som nevedela, že mám ešte toľko strachov vo mne. Myslela som si, že som sa prestala báť.
Pred 4 dňami ma ale po živom sne nadránom chytil strach o dcérku, strach , ktorý som predtým nepoznala, lebo som si ho zakázala. Viem, že nezabránim ničomu, čo ju má stretnúť. Snažím sa zo všetkých síl, ale nezabránim. Dôvera v to, že nás stretne práve to, čo má sa prelína s pocitom, že si do svojho života viem pritiahnuť čokoľvek…. a nevyznám sa v tom. Skáčem z jednej polohy do druhej a nie som ani v jednej naplno…. Teraz mi docinkávajú slová priateľky … môžeš si želať čo len chceš, len čakajú na to, aby TI to splnili…
A hneď obratom sa mi myšlienky zvrtávajú ku dôvodu, prečo som začala písať tento článok…. chcem vyzerať dobre…aby som sa neschovávala, bola hrdá na to, ako vyzerám. Nepotrebujem byť vychudnutá, ale nechcem už riešiť, ako zakryjem svoje bruško, alebo ako ho budem ignorovať. Môžem sa cítiť vo svojom tele dobre, byť si istejšia a tým mi ostane viac síl na procesy, spoznávanie seba, chápanie. Teším sa už teraz.