Jednotlivé dni sa mi zlievajú…snažila som sa čím skôr dať do slov všetko pre mňa dôležité…ale teraz som mala 3 týždňovú prestávku, keď som sa motala v akomsi kolotoči, závoji, vykúkala a naspäť sa zamotávala. Môžem tomu vzletne hovoriť, že sa prepisovalo staré a načítavalo nové – ale znie mi to ako klišé.
Posledný deň. Bol pre mňa zásadný. Saška mala online preskúšanie – zachovať si neutrál, aby som ju mohla podporiť, bolo pre mňa kľúčové. Stihnúť pripraviť darčeky pre kolegov, pobaliť sa a stihnúť lietadlo – bolo kľúčové tiež. Ráno začalo terapiou na stole. Dve pôrodné duly a ja. Vedela som, že to bude husté“ a veru bolo. Presvedčila som sa o tom, ako je dôležité nepredpokladať, že viem, čo ten druhý potrebuje. Že keď si ja myslím, že potrebuje jemnú podporu, možno potrebuje cítiť seba a svoje telo. Opäť ma to vrátilo naplno ku pocitu nebáť sa spýtať, že slová nevyrušia, podporia, prehĺbia. Že poskytnú možnosť vypýtať si, čo potrebuje klient, naplno, bez pocitu, že ide inak, ako terapeut chce… Vypýtať si to, čo v ten daný moment duša či telo potrebuje najviac.
Na lehátku som sa dostala do momentu, keď som cítila svoje telo. Šla som cez niektorý moment svojho pobytu v brušku a bolo jedno, v ktorej fáze som, už som mohla byť videná.
Pokračovalo to po prestávke v bazéne. Časť, ktorú Mary popísala ako zábavnú…a ja som vedela, že je pre mňa zásadná. Časť, keď v plachte vo vode cítite svoje telo, ostatní vám robia steny maternice a podporujú čokoľvek, čo si potrebujete precíitiť. Ja som vedela, že chcem ísť. chcem si dokončiť to, čo bola začaté. Skočila som do bruška ku mame, zažila som to, čo bolo potrebné…a snažila sa narodiť. To, čo sa dialo…bol môj pôrodný príbeh…Plná nedôvery, paniky som sa dostala von s pupočnou šnúrou 2 krát omotanou okolo krku, v ohrození života, s pocitom, že sa o všetko musím starať sama, že mi nikto nepomôže a nikto sa ma nesmie ani dotknúť…toto boli moje pocity po narodení. Hľadela som na iných, ako si prežívajú svoje príbehy, nebola som schopná byť s nimi ani pri nich. Keď zaznela veta, že každý si zaslúži sa narodiť do láskavej náruče, až vtedy som bola schopná sa pohnúť a uvedomiť si, že láskavá náruč tam pri pôrode nebola, ale teraz môže byť. Že nie som na všetko sama, že je okolo mňa stále veľa ľudí pripravených ma podporiť. Požiadala som Wendy o láskavú náruč, o privítanie na svete, uzemnenie a docítenie svojho tela. Dovolila som si urvať si a priznať svoje miesto na svete.
Pokračovalo to o týždeň neskôr na kurze Craniodúl, kde som sa opäť dostala do času pred pôrodom. Dotyky a tlaky na mojom tele mi spustili spomienky a ja som si mohla vychutnávať čas, ktorý sa zmenil na blažené chvíle plné prijatia.