Včerajší deň – na Štefana 2025 – bol pre mňa opäť dňom zázrakov. Pozerám teraz veľa seriálov, dosycujem si roky, keď som nepozerala nič okrem rozprávok s dcérkou. Dosycujem si interakcie s dospelými ľuďmi, ktoré som zanedbala.. Načítavam si reakcie v situáciách, ktoré som už dlho nezažila. Moji rodičia nemali zdravý vzťah. Nenačítala som si vzorce správneho, podporujúceho vzťahu a doteraz som len tápala, pretože som vedela ako nechcem, ale nevedela, ako by to malo byť.
Táto téma mnou rezonuje už dlho…a hanbím sa o nej písať – preto som nepísala skôr. Je to už tak osobná a intímna sféra môjho bytia, že písať o nej … chcem ju skryť.
Sú to muži a ja. Moje zranenia, zranenia predkov žijúce v mojej krvi, hradby stavané po stáročia mojimi ženami v rode, mnou v predchádzajúcich životoch.. Všetko sa mi začína ukazovať, prehrávať v reálnom živote.
A včera – včera som bola schopná pomenovať, uvidieť ďalšie strachy, skúsenosti, ktoré ma ovplyvňujú. Moje strachy sa týkajú dôvery. Dôvery v seba, svoje telo, dôvery v schopnosti muža. Myšlienky sa mi pri tancovaní včera vírili okolo vety – nie si atraktívna, nemôžu mať muži o Teba záujem, ak prejavia záujem, je to iba preto, že „si trúfnu“, lebo majú pocit, u mňa uspejú, lebo nie som taká vysoká liga. Chceli by síce nejakú inú, ale tá sa im zdá nedostupná, tak sa usmejú na Teba. Napriek tomu, že sa snažím celou svojou bytosťou byť autentická, pomenovávať si pocity, programy, chovanie.. včera ma to dostalo, lebo som bola schopná nahliadnuť na to všetko naraz. Spomenula osm si na všetky okomihy, keď som nebola dosť, alebo som mala pocit, že by som mohla byť priveľa a tak som sa krotila. Okamihy, keď som tak veľmi milovala, že som potlačila seba, okamihy, keď som si myslela, že t tak má byť a že podpora chlapa znamená byť vždy usmiata, podporujúca, dokonalá. Že keď to zvládajú iné, tak aj ja musím a že tak vyzerá naozajstná láska. Obeta, podpora na svoj úkor. Potlačenie seba, aby sa ten druhý mohol posunúť vyššie.
tak toto mi včera vírilo hlavou.. a ja som striedavo pri tanci púšťala slzy, upadala do smútku, púšťaa a raovala sa z miesta, kde som sa aktuálne nachádzala. Bodali ma spomienky z krvi, keď som ostala sama, zradená, opustená mužmi. Sklamaná, pretože môj múr, moja nedôvera, môj pocit, že sa musím postarať sama, že schovávať svoje pocity je to pravé – odohnali mužov, ktorých som milovala. Pocit, že mužom nemôžem veriť, že si treba držať odstup, pocit, ktorý mi stále našepkáva, že sa nemôžem páčiť z nezištných dôvodov… ten pocit sa ma drží. Neverím, že by sa do mňa mohol niekto zamilovať iba preto, že som to ja… pre moju esenciu, proste pre mňa. Snívam o tom momente, keď zdvihnem oči a budem vedieť, že sa mi zemeguľa otočila opačne a zároveň v praxi, pri mužoch sa krčím, skrývam, schovávam a staviam múry. Nechcem byť zachránená – chcem veriť. Možno chcem, aby bol niekto, kto mi pomôže uvidieť svoju krásu, seba…. Možno mám v krvi zakorenené, že oceniť seba, cítiť sa krásna taká, aká som (nespĺňam žiadne norma krásy), že byť iba sebou nie je málo a nie je to nedostatočné. Možno potrebujem pomôcť vyliečiť, prijať tú svoju časť, ktorá tu je tu a teraz.
Mám zmätok.. v duši, v myšlienkach – len o tom písať mi spúšťa slzy a bodá pri srdci. Chcem znova uveriť, že láska je bezpodmienečná – bez ohľadu na vek, vzdelanie, situáciu, predchádzajúci život. Že je to niečo, čo bude od prvého okamihu iné ako čokoľvek, čo som doteraz zažila.
Ufff. je to vonku. prsty už nechcú tak skackať po klávesnici. Vypína ma… budem pokračovať neskôr.